PREMIÉRA 10. júna 2010 v Divadle ASTORKA Korzo ' 90 , Námestie SNP 33.
Inscenácia vznikla v roku 150. výročia narodenia Antona Pavloviča Čechova
- Aj tento rok získala Astorka dve nominácie na Dosky - ceny ankety divadelných kritikov a teoretikov za Platonova.
- Szidi Tobias za vynikajúci herecký výkon v postave Anny Vojnickej.
- Karola Cermak-Šimáková za prekrásne a invenčné kostýmy.
Mladý muž, ktorému neodolá žiadna žena a ktorý neodolá žiadnej žene?
Hviezda spoločnosti a prirodzená autorita, ktorá vládne svojmu okoliu s potešením a plezírom?
Unavený "zbabelec", ktorému ľúbostné dobrodružstvá prerástli cez hlavu?
Mnohé črty podmanivého zvodcu žien - Platonova sú autobiografickou reflexiou Čechova, podobne ako neskôr iné jeho poviedky či divadelné hry.
Platonov, kedysi zvodný mladík, plný ideálov, ktorými chcel zmeniť svet je dnes len nedoštudovaný, nekvalifikovaný a so sebou nespokojný učiteľ na vidieckej škole. Čaro jeho osobnosti však ešte nevyprchalo a neodolá mu ani jedna žena z jeho okolia. Ku každej ho púta osobitý cit vášne, no ani u jednej nenachádza pokoj. Sebadeštruktívna duša ho núti provokovať a hľadieť nebezpečenstvu lásky priamo do tváre.
- Preklad: Dana Lehutová
- Dramaturgia: Andrea Domeová
- Kostýmy: Karola Cermak-Šimáková
- Umelecké masky: Juraj Steiner
- Scéna: Tom Ciller
- Hudba: Oskar Rózsa
- Úprava a réžia: Roman Polák
Osoby a obsadenie:
- Anna Vojnická, mladá vdova po generálovi Szidi Tobias
- Sergio Vojnický, syn generála Vojnického z prvého manželstva Marián Miezga
- Sofia, jeho manželka Rebeka Poláková
- Prosper Glag, Matej Landl
- Pierre Glag, jeho syn Róbert Jakab
- Plukovník Trilecký Peter Šimun
- Niki Trilecký, jeho syn, lekár Lukáš Latinák
- Michail Platonov, učiteľ Juraj Kemka
- Sandra, jeho žena, neter plukovníka Trileckého Anna Šišková
- Osip, vrah Miroslav Noga
- Vengerovič Boris Farkaš
- Burger Marián Labuda ml.
- Mária Greko Zuzana Konečná
Inscenáciami ruskej klasiky v réžii Romana Poláka zaznamenalo Divadlo Astorka Korzo´90 tie najväčšie úspechy a ohlas v radoch diváckej i odbornej obce. Pod Polákovým vedením tu vznikli inscenácie hier Ujo Váňa, Les, Scény z domu Bessemenovovcov - Meštiaci, Vražda sekerou v svätom Peterburgu – Zločin a trest, Play Gorkiy alebo Letní hostia, Mesiac na dedine, či životopisný Tolstoj a peniaze.
Ruská línia Romana Poláka vzniká v Astorke premyslene a s vnútornou kontinuitou. Od takmer naturalistického, no výtvarne do čierno-biela štylizovaného Uja Váňu cez esteticky čistý Les, vizuálne odvážny Zločin a trest, kontrapunktných v hereckom prejave a výtvarnom zobrazení Meštiakov a vizuálne striedmych, súčasných Letných hostí prešiel režisér Polák pri Mesiaci na dedine až k eklektickej metóde, ktorou výrazne priblížil príbeh starý vyše sto rokov súčasným divákom. Eklekticizmus je prítomný aj v Platonovovi. Odohráva sa v modernom priestore súčasného sveta na divadelných znakoch predchádzajúcich inscenácií - Ujo Váňa, Les, Meštiaci - kostýmoch a rekvizitách, v spojení s citáciou diela Pistoletta, „ktoré vyvoláva otázku: Je idealizovaná, dokonalá minulosť lepšia než farba a chaos prítomnosti?“
Jedna z postáv v Platonovovi hovorí: „Vraj, konečne máme na ženy rozumnejší názor... Lenže tento rozumnejší názor ukrutne ponižuje muža i ženu...“ Vizionár Čechov už pred vyše sto rokmi naznačil, že svet, kde sa všetko smie, nič nie je zakázané, kde chce každý druhého len využiť a dať mu menej, ako si vziať... takýto svet bez starých morálnych pravidiel a zákonov, speje k deštrukcii a prázdnote. Napriek tomu, že kým trvá, pôsobí príjemne či bezstarostne.
A. P. Čechov Platonov
Potrebujete moju biografiu? Tu je. Narodil som sa v Taganrogu roku 1860. V roku 1879 som ukončil taganrožské gymnázium. V roku 1884 som ukončil Lekársku fakultu Moskovskej univerzity. V roku 1888 som dostal Puškinovu cenu. V roku 1890 som vykonal cestu na Sachalin, cez Sibír a naspäť po mori. V roku 1891 som podnikol turné po Európe, kde som pil výborné víno a jedol ustrice. V roku 1892 som si zahýril na meninách s V. I. Tichonovom (adresátom!). Písať som začal v roku 1879 pre Strekozu. Moje zborníky sú Pestré poviedky, Za súmraku, Poviedky, Chmúrni ľudia a novela Súboj. Hrešil som tiež drámou, hoci umiernene. Preložili ma do všetkých jazykov s výnimkou cudzích. Napokon dávno som preložený do nemčiny, Česi a Srbi si ma tiež pochvaľujú. Aj Francúzi ma majú radi. Tajomstvo lásky som spoznal, keď som mal trinásť rokov. S kolegami lekármi aj spisovateľmi mám tie najlepšie vzťahy. Som slobodný. Chcel by som dostávať plat. Medicínou sa zaoberám len natoľko, že niekedy v lete robím súdne pitvy, a tie nevykonávam už dva až tri roky. Zo spisovateľov dávam prednosť Tolstému a z lekárov Zacharjinovi. Napokon, všetko je to nezmysel. Napíšte, čo chcete. Ak nebudete mať dosť faktov, nahraďte ich lyrikou.
„Ako študent v Moskve nechodieval len do divadla, ale aj do zákulisia; ako známy spisovateľ bol zasa jedným z prvých akcionárov Moskovského umeleckého divadla. O stálom záujme o divadlo nesvedčia iba jeho hry, ale aj jeho poviedky. Niektorým dal dramatickú formu, podobu malých scén, prevažne paródií na vtedajšie drámy a opery. Treba uznať, že nepatria k vrcholom jeho tvorby, ich humor je často predvídateľný a dramatická forma sa používa iba ako najjednoduchšia a najkratšia cestu ku komickej pointe. Niektoré poviedky však predstavujú skutočné divadelné miniatúry so živým dialógom a dramatickou situáciou ako jadrom, podaktoré z nich zaraďujeme medzi najlepšie Čechovove poviedky. Tri takéto prózy uviedlo v roku 1904 Moskovské umelecké divadlo (MCHAT): Chirurgia, Úkladný zločinec a Desiatnik Prišibejev; iné zdramatizoval sám Čechov a niektoré z týchto aktoviek sú skutočné skvosty. Ďalšie poviedky hovoria o divadelnom živote, ich hrdinami sú herci a herečky, respektíve diváci. A napokon, napísal aj také poviedky - a tie sú vari najdôležitejšie - v ktorých používa divadlo ako krivé zrkadlo, ako repertoár groteskných životných situácií. „Ako v nejakom naivnom ochotníckom predstavení,“ hovorí v poviedke Jonyč o konci jednej nevydarenej ľúbostnej aféry, pričom takéto vety nie sú v jeho poviedkach zriedkavé. Tak ako z Hamletových pokynov hercom, aj z týchto poznámok je možné vytvoriť malú divadelnú estetiku. Zároveň svedčia o trvalej prítomnosti divadla v Čechovovom vedomí, hovoria o tom, do akej miery bolo preňho spôsobom a nástrojom uvažovania.“ (Jovan Hristić, 1981, preklad Vladislava Fekete, rukopis)
Ženu treba vychovať tak, aby si dokázala uvedomovať svoje chyby, v opačnom prípade si bude vždy myslieť, že má pravdu.
A. P. Čechov
zdroj: astorka.sk
