Veľmi sa teším na úlohu otca

Dnes si už tento herec svojou bezprostrednosťou a spontánnosťou získal srdcia mnohých ľudí. Pozitívnu energiu, ktorá z neho priam srší, dokáže rozdávať nielen svojmu okoliu, ale aj prostredníctvom televíznej obrazovky. Jeho talent zabávača však takmer zostal nevyužitý.

Chceli ste byť hercom odjakživa?

V detstve ma to nijako obzvlášť neťahalo k herectvu či k divadlu. V našej rodine ani nikto nemal sklony k takémuto druhu umenia. Isté gény šašovstva som však určite zdedil po  otcovi. Bol hudobník a na všetkých rodinných  oslavách je dodnes rád stredobodom pozornosti . V tínedžerskom veku som v sebe objavil netradičnú záľubu.  Namiesto flákania sa po vonku som sa oveľa radšej chodieval do martinského divadla pozerať  na rôzne inscenácie. Divadelný svet mi prišiel magický a úžasný. Cítil som sa tam veľmi príjemne a slobodne. Tu mi po prvý krát skĺzla na um myšlienka,  vyskúšať prijímačky na herectvo. O tomto pláne som však nikomu nepovedal. V tom čase sa sem totiž hlásilo asi dvesto študentov, z ktorých mohlo uspieť len pätnásť ľudí. Neveril som, že by som sa mohol ocitnúť medzi nimi. Možno aj preto som začal najprv študovať na žilinskej Elektrotechnickej fakulte. Po troch mesiacoch chodenia na prednášky, ktorým som vôbec nerozumel, som si uvedomil, že tu nie som šťastný. Konečne som povedal o svojom sne okoliu a našiel som v nich podporu. Zanechal som školu a bol som odhodlaný zobrať akúkoľvek prácu v martinskom divadle. Hoci som tu najprv pôsobil  len ako kulisár, bol som nesmierne šťastný. Aj to bola  náročná práca, pri ktorej ma nikto z divákov nesmel vidieť. Bral som to veľmi zodpovedne a už vtedy som nechával  na javisku aj srdce. Konečne som mal pocit, že si idem za svojou túžbou. O pol roka neskôr som si po prvý krát  zahral v inscenácii Cesta okolo sveta. Dostal som ešte niekoľko menších úloh, ktoré mi poslúžili ako vynikajúca príprava na talentové skúšky. Toto obdobie bolo pre mňa asi najkrajším v živote.  Po úspešnom prijatí  na herectvo sa mi konečne otvorili vytúžené dvere. Stretol sa tu s Lukášom Latinákom, Mariánom Miezgom či Robom Jakabom. Všetci traja boli osobnosti so silnými charaktermi, so svojským a špecifickým humorom. Preto sme si spolu tak výborne rozumeli a vytvorili sme nerozlučnú partiu. Herectvo vnímam ako dar.

V čom je herectvo  pre vás dar ?

Vďaka  herectvu môžem vyjadriť svoj pohľad na veci,  darovať radosť iným ľuďom. Veľmi citlivo vnímam všetko, čo sa okolo mňa deje. Začínam si uvedomovať , že často akosi vytŕčam z davu. Slováci sú totiž veľmi konzervatívny  národ. Ľudia sú k sebe zlí, sebeckí, mnohí sa nevieme už ani len usmiať. Rozhodne taký byť nechcem. Vždy vidieť aj niečo iné, ako ostatní. Neviem prečo to tak je. Prosto sa riadim svojím pocitom. Pravdu povediac, ma to občas trochu aj štve, ale osud chcel, aby som si vybral  tú ťažšiu cestu…

Prečo ste presvedčený, že je  vaša cesta ťažšia?

Zvolil som si cestu zábavy. Túžim však robiť „naozajstný humor“, situačný, groteskný. Humor, ktorý vás naozaj pobaví, lebo ide od srdca. Väčšine ľudí však ako keby stačil prvoplánový humor, tisíckrát omieľaného vtipu.  Ľudia ako keby zabudli, že svet je pestrofarebný a veľmi ťažko prijímajú nové veci.  Preto je u nás veľmi ťažké  presadiť  nové, možno náročnejšie  projekty.  Čoraz častejšie premýšľam, či je pre mňa výhoda to, že sa slovenský seriálový vlak o mňa iba akosi „obtrel“. Seriály zabezpečia hercom popularitu a po finančnej stránke sa im  žije ľahšie.  Osud to tak však  zariadil tak, že sa stretávam s ľuďmi, s ktorými  sa púšťam  do projektov, ktoré sú v našich zemepisných  šírkach skokom do neznáma.

Chceli by ste žiť niekde inde?

Čím som starší, tým viacej si to viem predstaviť.  S Adrikou nám veľmi učaril New York. Je to mesto slobody, voľnosti a spontánnosti. Neviem však, čím by som sa tam živil. Moja angličtina totiž nie je oslňujúca asi by som mohol byť len taxikárom. (smiech).

Čím žijete počas týchto dní?

V divadle Teátro Tatro skúšame inscenáciu Majster a Margarétka.  Všetky pracovné povinnosti  sú momentálne však zatienené obrovským šťastím, ktoré prežívam v súkromnom živote a o ktorom už asi všetci vedia. S manželkou Adrianou sme v očakávaní prvého potomka .

Snažili ste sa túto, pre vás radostnú udalosť utajiť?

O dieťatku sa zvyčajne prvé tri mesiace nikomu nehovorí. Často sa však stáva, že nejaký šikovný  žurnalista to vypátra a príde s vašou šťastnou informáciou skôr, ako to stihnete  oznámiť najbližším. Takto nejako to bolo aj v našom prípade.  Odhalila to jedna pani novinárka. Niektorým našim blízkym sme to teda museli oznámiť len cez telefón, keďže sme chceli, aby to vedeli od nás a nie z  novín. Vy žurnalisti si niekedy neuvedomujete, že vo svojej  zvedavosti nás  okrádate  o mnohé krásne okamihy.

Ako sa zžívate s predstavou, že z vás čoskoro bude otec?

Zatiaľ si to neviem ani predstaviť. Hlavne tieto posledné mesiace to vnímam, akoby to všetko išlo mimo  nás.  Pred pár dňami sme boli na ultrazvuku. V brušku moje ženy je už hotový, nový, malý človiečik, ktorý pozná  naše hlasy a upokojí sa vždy, keď  položím ruku na manželkine brucho. Povedzte, nie je to zázrak? To nie len o nejakých telesných tekutinách,  je to dar z neba.

Ste pripravený zmeniť svoj životný štýl?

Vôbec nie, ale časom to isto príde. Doposiaľ sme boli úplne slobodní ľudia, ktorí sa mohli pobaliť zo dňa na deň a odletieť preč. Teraz nám však asi  bude dieťa určovať, kam a kedy pôjdeme. Hoci si ešte sám seba neviem predstaviť ako otca, veľmi sa na to teším a za terajším životným štýlom mi ľúto nebude. Začneme si písať novú kapitolu, ktorá bude  krásna a plná inšpirácií.

Budete pri pôrode?

Áno! Spočiatku som síce o tom nebol presvedčený, ale  čím ďalej, tým som si istejší, že by som prišiel o jeden z najkrajších životných okamihov.

Z Vianočného bazáru chalaňov je už dnes tradičná charitatívna akcia. Čo bolo podnetom pre jej vznik?

Inšpiroval nás vianočný bazár, ktorý v Čechách organizovali Táňa Vilhelmová, Aňa Geislerová a Peter Butko. Chceli sme také niečo podobné aj u nás. Nejako sme sa však nevedeli do toho pustiť. To, že bazár jestvuje, je zásluha mnohých našich kamarátov, ktorí nám pomáhajú a tiež mojej ženy, ktorá to vo veľkej miere počas prvých troch ročníkov organizačne zastrešovala. Z Bazára chalaňov sa stala úžasná akcia, ktorá spája ľudí s cieľom pomáhať druhým.

Manželka Adriana – Je skutočne vašou chýbajúcou polovičkou?

S manželkou  sme si veľmi  podobní. Túžime žiť slobodne a v slobodnom svete. Mám pocit, že sa navzájom  učíme, ako sa dá byť ešte lepším človekom. Adriana je veľmi  kreatívna  a talentovaná. Aj vďaka nej nestrácam sám seba a nebojím sa vytŕčať z davu.
zdroj:rozhovory.sk