Ako jemne švihnutý aktivista Ivan Kubovec v Ordinácii zachraňuje prírodu a miluje svoju staršiu psychiatričku v podaní Zity Furkovej. Ako jeden z Partičky nás rozosmieva svojím improvizačným talentom a herecký kumšt naplno rozdáva v divadle Astorka. Nás však zaujímalo najmä súkromie Juraja Kemku, a tak nám v rámci rozhovoru porozprával o svojej láske k manželke Adrike, žiarlivosti, viere i o svojich bútľavých vŕbach. Bývalé vzťahy s herečkami Ankou Šiškovou či Slávkou Halčákovou však rozoberať vonkoncom nechcel.
Máte veľmi roztomilý výzor. Pomáha vám to aj v civilnom živote?
- No musím priznať, že to začína trošku fungovať. A je to veľmi príjemné. Naozaj to človeka prekvapí, keď príde na daňový úrad a aj tam to trošku zafunguje. Ľudia sa na mňa usmievajú a celkovo mi veci idú akosi jednoduchšie, nezneužívam to však.
A nevedie to k tomu?
- Môže to k tomu viesť, ale ja nie som z tých, čo by z toho profitovali, to určite nie.
Keď ste balili manželku, tiež ste na ňu použili ten svoj "kukuč"? Alebo aké triky ste na ňu vytasili?
- Tak to je na dlhé rozprávanie. Zoznámil som sa s ňou na našom maškarnom bále v Astorke, bola prezlečená za Marilyn Monroe až do bieleho rána. Nedala si z hlavy dole parochňu a... Skrátka sme si padli do oka. Zrejme to však mojím výzorom až tak celkom nebolo, pretože ja som bol prezlečený za múmiu... Celý som bol zakrvavený a zafačovaný, Robo Jakab mi pomáhal dávať na seba obväzy... Takže balenie na výzor to určite nebolo.
Bol to teda humor?
- Neviem, čo to bolo. Potom, keď sme spolu začali chodiť, sme sa často zamýšľali nad tým, že o čom sme sa to vlastne za tým barom bavili. Lebo sme tam stáli azda päť hodín... No neviem si spomenúť.
Brali ste sa po roku a pol, čo je pomerne rýchlo a aj pomerne mladí...
- No až takí mladí sme zase neboli. Na Slovensku to ešte stále funguje tak, že do 25-ky si zvyčajne nájdete partnera. Ja som však mal už 32 a Adrika o tri roky menej, takže už sme neboli najmladší.
Čo vás primalo k tomu vziať sa? Lebo ľudia sa neberú, žijú spolu pomerne dlho a až potom, keď už teda musia...
– Zvláštne je to, že som hneď vedel, že je to moja žena. Na druhý deň ráno potom, čo sme sa zoznámili, som sa zobudil a napísal bratovi esemesku: „Našiel som si ženu." Ja som to akosi podvedome cítil, čo je úplne šialená vec. Neviem, ako je to možné, ale je niečo tam hore, čo nás dvoch dalo dohromady. Skrátka som však vedel, že je to ona.
A myslíte si, že to cítila rovnako? Alebo...
- (Smiech.)
Hovorí sa totiž, že žena vraj potrebuje štyri týždne, kým zistí, že je ten partner pravý...
- Áno, tak nejako to možno bude. Adrika mi aj teraz po troch rokoch vraví, že je úžasné, ako som to hneď vedel a cítil. Pýta sa ma, ako som to vtedy vedel. Neviem. Neviem jej na to odpovedať.
Vy ste predtým mali partnerky z fachu, táto je z úplne iného prostredia...
- Práve preto je tá pravá.
A ste aspoň trošku zbehlý v IT technológiách, ktorým sa ona venuje?
- Vôbec nie. Keď mám doma nejaký problém a niečo riešim s počítačom, tak Adrika už vie, že keď sa začnem zmätene obzerať, tak som zúfalý a najradšej by som to zaklapol... Vždy mi našťastie pomôže. Musím však povedať, že ona nie je len od tých IT technológií živá. Miluje aj umenie, vníma všetko, čo sa deje okolo nás... Rozhodne nie je len taká suchárska IT-čkárka, ani kockatá hlava.
Hovorí sa, že každá žena je tak trochu herečka. Niekedy to teda na vás trošku hrá?
- Ona je veru veľká herečka. Už len to, že si vymyslela, že ide do Astorky a prezlečie sa za Marilyn... Má v sebe umelecké vlohy a rada sa, asi ako každá žena, pekne oblieka... Asi to aj vie na mňa dobre zahrať.
V čom ste iní a v čom sa dopĺňate? Máte napríklad podobný štýl humoru?
- Určite áno. Humor nás spája. Často mi hovorí, že ju teší, ako sa na nej a jej vtipoch smejem. A čo ešte máme spoločné? Ešte kým som býval v Martine, pomerne intenzívne som lyžoval. No potom som sa na to vykašľal a cez vysokú školu som s týmto športom stratil kontakt. Adrika ma k tomu naspäť priviedla, čo je výborné. Veľmi je nám spolu dobre, vieme sa strašne dlho rozprávať o hocičom. Rozoberáme rôzne veci, názory, situácie a celý svet... Je to príjemné.
Neotravuje vás to, že všetci vo vašom okolí, napríklad v Partičke, majú deti a svojím spôsobom vás tlačia do toho, kedy sa k nim pridáte?
- Povedali sme si, že všetky nátlakové názory a otázky typu 'Kedy už konečne?' budeme skrátka ignorovať. Ale, samozrejme, že chceme mať deti... No keď to príde, tak to príde. Ešte stále si však život užívame sami. My veríme, že dieťatko raz určite príde, takže sa tešíme.
Stali ste sa odborníkom na bábätká, keď už teda o nich z každej strany počúvate?
- Popri rozhovoroch, ktoré so mnou vedie Majo (Marián Miezga – pozn. red.), keď príde do divadla, o tom, čo robí malý a ako papá, kaká, čo mu treba kúpiť, sa mi to už do hlavy nejako prirodzene dostáva... Mám 33 rokov a až teraz to začínam vnímať tak, že po dieťati naozaj túžim. Doteraz som bol neustále hlavou inde. Určite to však nie je tlakom okolia a tým, že Majo má jedno dieťa, čaká druhé, Lukáš (Lukáš Latinák – pozn. red.) tiež čaká... Je to úplne v poriadku. Myslím si, že nič nezmeškáme.
Ako vnímate to, že napriek tomu, že roky pôsobíte v Astorke, ste dabingový herec, hrali ste vo filme, teraz pozornosť verejnosti v súvislosti s vami rezonuje kvôli Ordinácii? Je to príjemné?
- Podľa mňa ma ľudia nevnímajú v súvislosti s Ordináciou, lebo sa tam naozaj objavím len raz za čas. Ľudia ma skôr vnímajú cez Partičku a cez divadlo. Ale je to príjemné. Ordinácia je pre mňa len nejaký charakter človeka, ktorý je psychicky chorý, zamilovaný do staršej ženy... Je to pre mňa skrátka rola.
Avšak určite nielen negatívna, Ivan Kubovec sa predsa dokáže ľahko nadchnúť... Ste mu v tomto podobný?
- Joj, veľmi sa nadchnem. Často a pre všetko. Pre strašne veľa vecí.
A je to také, že to rýchlo vzbĺkne a rýchlo zhasne? Alebo vás to aj drží?
- Podľa toho, o čo konkrétne ide. Raz v živote som sa nadchol pre herectvo, a to ma drží chvalabohu až doteraz.
Aj pre manželku ste sa vlastne nadchli....
- Aj pre ňu som sa nadchol... Už sme spolu cez tri roky, čo bola pre mňa kedysi taká pomyselná hranica.
Báli ste sa teda míľnika troch rokov?
- Nie, nebál som sa. Ani som sa nad tým nezamýšľal. Nebál som sa nejakej hranice, alebo nejakej krízy. Možno preto som sa nad tým nezamýšľal, že to celé tak nejako pekne prirodzene plynie.
Predpokladám teda, že nie ste ani žiarlivý.
- Tak normálne. Aj to ma však prešlo. Vzťahom k manželke. Mám v neho totiž obrovskú dôveru, takže... Keď napríklad išla Adrika v poslednom čase na nejaké služobné cesty, tak mi to ani nenapadlo, čo je super. Už som z toho očividne vyrástol. Bol som veľmi žiarlivý. Hlavne okolo dvadsiatky. To v človeku doslova vrie. Teraz už však viem, že je to ok. Aj ona vie, že ja som ok, takže už to mám
za sebou.
A ako vnímate pracovnú oblasť? Je to momentálne tip-top?
- Strašne by som chcel točiť film a veľmi mi to chýba. V divadle máme výborné príležitosti a divadlo je plné aj vďaka tomu, že nás ľudia vidia na obrazovke, čo je pozitívum. S Partičkou strašne veľa cestujeme po Slovensku. Veľmi nás spolu baví hrať, čo je nesmierne dôležité. Len film mi chýba. Lukáš točí veľa v Česku, boli sme na premiérach a veľmi sme mu fandili. Mám však pocit, že sa ešte stále náš potenciál v slovenských filmoch nevyužíva. Energiu preto míňame v iných veciach, ale to nevadí. Seriály sú super, len je to ako na bežiacom páse a nemôžu teda mať zákonite takú umeleckú hodnotu, ako by mal film. Mám pocit, že niekedy musíme robiť veci, ktoré nechcem povedať, že sú pod úroveň, ale v seriáloch to niekedy tak trošku s tou úrovňou naozaj škrípe. Je super, že sa tu točí, no chýba tomu nejaká nadstavba.
