Devätnásteho septembra v Martine opäť vystúpila veselá partička z populárnej televíznej Partičky. Juraj Kemka si tak zopakoval návštevu svojho rodného mesta z apríla, počas ktorej kolegov stihol povodiť i po „svojom" gymnáziu.
Čo vás priviedlo k tomu vziať Partičku na martinské gymnázium?
- Pozval nás tam môj úžasný triedny profesor Peter Mäčko. Jeho súčasná trieda pravidelne pozerá Partičku, a tak mi zavolal. Priznám sa, že veľmi sa mi nechcelo. Presúvali sme sa z vystúpenia v inom meste, bol som unavený. Ale Lukáš s Danom ma presvedčili, veľmi to tam chceli vidieť. Na gymnáziu nás privítali s aplauzom, tešili sa z nás. Pripravili nám občerstvenie, prezreli sme si školu. Bolo to perfektné, vrátil som sa o pätnásť rokov dozadu. Pozdravujem celé martinské gymnázium! Nuž a po Partičke sme si s chalanmi na chvíľu sadli do baru, prišli i moji spolužiaci Milan Chromý a Peťo Marenčiak. Ako vidíte, martinské kontakty som neprerušil.
Aký program ste kolegom pripravili tentoraz?
- Tentokrát sme pred martinským predstavením nehrali v inom meste, takže do Martina väčšina z nás prišla priamo z Bratislavy, krátko pred predstavením. Kedže sme hrali v nedeľu večer, prednosť dostali rodičia.
Aké to bolo hrať pred „rodným publikom"?
- Príjemné. Keď náhodou navštívime rodné mesto niekoho z nás, tak upustíme. Takže kolegovia sa nesnažili byť takí vtipní ako ja (smiech). Bolo to vrúcne, prišla aj moja rodina.
Ako vznikla Partička? Je to váš autorský projekt?
- Dano Dangl je veľmi akčný človek, ktorý musí stále niečo robiť. A keďže skončili s SOS, potreboval nový program. Podobný fór videl niekde v Maďarsku. Robia ho ale oveľa starší ľudia než my. Poznáme sa zo školy, chodil o ročník - dva vyššie a vedel, že s chalanmi pravidelne robíme improvizácie v divadle Astorka, a tak nás oslovil.
Partička je síce o improvizácii, ale predsa len - pripravujete sa na ňu? Partičkujete aj v súkromí počas bežného rozhovoru?
- Žiaľ, na špeciálnu prípravu nemáme čas. Ale bolo by to super. Stretávame sa len pár hodín pred vysielaním. Dohodneme sa o štvrtej, ale napokon sa aj tak stretneme o tri štvrte na päť, lebo sme všetci vyťažení. Pri káve si len povieme, ktoré hry pôjdu. Žiadnu tému ale nevieme dopredu. Naozaj to robíme narýchlo, čas je len na technické veci. S chalanmi ale stále srandujeme, takže niekedy akoby sme partičkovali aj v súkromí.
Takže neplatí o vás, že humoristi sú v súkromí nudní? Smejete a zabávate sa tak ako na predstaveniach?
- Keď sa stretneme, je to väčšinou veľká sranda, pretože nám napadajú rôzne hlúposti. Fabulujeme, vymýšľame, robíme si navzájom zlomyselnosti. Navyše niekedy mám pocit, že priťahujeme všeliaké absurdné situácie, takže máme aj veľa celkom vtipných historiek. Spolu sa nasmejeme dosť.
Ako jediný máte problém s jednou z hier. Kolegovia si vás za to radi podávajú...
- ....áno, to som už zistil. Je to preto, lebo mi narýchlo povedali pravidlá hry, ja som to nestihol vnímať, nepochopil som ich. Odvtedy sa to so mnou vlečie. Ale učím sa (smiech).
Vymyslieť dej v danej chvíli je možno ľahšie ako vymyslieť rýmy. Rýmujete si len tak z dlhej chvíle, pre tréning?
- Stáva sa, že v tej chvíli nám naozaj nič nenapadne, ale vtipné je práve to, keď nás diváci vidia, ako sa trápime. Lebo škodoradosť je najväčšia radosť.
Ako sa vám hralo bez Peti Polnišovej? Kedy vám chýba?
- Vždy. Posledné predstavenie odohrala v Martine a medzitým sme netočili. Ale už sa vracia, vystupuje s nami. Okrem toho - osadenie v Partičke sa mení. Nikto nám nikdy nechýba a zároveň nám chýbajú všetci. Keď sa poskladajú štyria ľudia, vždy je to o inej energii, a to je na tom to perfektné.
Počas minuloročných Dotykov a spojení ste sa ženili, takže tento rok bolo vaše vystúpenie na festivale také slávnostné. Stihli ste ho osláviť?
- Cestou do Martina sme sa stavili na chalupe u mladého Labudu, kde sme sa spolu s mojou manželkou Adrianou veľmi dobre cítili. Lukáš vzal Aničku, Robo Veroniku... No boli sme tam všetci.
Hovorí sa, že do roka proroka... Bude?
- No do roka to asi nestihneme (smiech). Ale určite bude. Dávame si načas, chceme trošku cestovať. V lete sme dovolenkovali v Grécku, aby sme ich trošku vytiahli z biedy, keď majú také problémy (smiech), a koncom augusta sme boli v New Yorku.
Ako vyzerala vaša svadba? Ak na nej boli kolegovia z Partičky, asi nudná nebola...
- Zvykneme si darovať originálne darčeky, takže takýto vymysleli chalani aj nám. Darovali nám trojdňový pobyt v Paríži so vstupenkami na show do Moulin Rouge... K tomuto daru sme sa ale museli dostať cez rôzne indície. Poslednú sme vykopali na chalupe u Vlada Kobielského, predtým sme odkazy hľadali na rôznych miestach v okolí Bratislavy. Napríklad aj na vlakovej stanici v Malackách či na hrade Červený kameň, kde sme mali prehliadku vo francúzštine... Vymysleli to teda úžasne, bolo to hravé a plné vtipu.
Čo ste vymysleli ostatným?
- Majo Miezga si mohol vybrať z niekoľkých európskych metropol. Ponúkli sme mu Košice a koncert Dalibora Jandu, lebo ho má rád, Bukurešť, Nice, ale napokon si vybral jeho obľúbenú Barcelonu. Pri Lukášovi sme sa držali úslovia: zasaď strom, postav dom, takže sme mu kúpili strom lipu a pridali medovníkový domček s eurami. Vladovi Kobielskému sme natočili polhodinový film o ňom samom. Mali sme vtedy dosť energie i času, takže sme pri nakrúcaní dosť toho navymýšľali.
Ukázali ste sa v Ordinácii v ružovej záhrade. Budeme vás vidieť na obrazovke tak často ako vašich kolegov z Partičky?
- Točíme teraz slovenský sitcom o mäsiarskej rodine, kde hrám najstaršieho syna majiteľa mäsiarstva. Zatiaľ sme urobili len pár častí, verím, že divákom sa to bude páčiť.
zdroj: turiec.sme.sk
